...
>>Prihlasujem do ONI Databázy
>>Zložka utajených spisov
>>Sekcia: Projekt Spartan II
>>Subjekt: Poddôstojník John 117
>>Status: Dezertér, momentálne miesto pobytu neznáme.
>>Typ dokumentu: Rukopis
>>Miesto nálezu: Opustený Pelikán na medziplanetárnej stanici Mindoro, planéta Cascade
>>Časť jedna
...
Tak ako je pre väčšinu ľudí prirodzené oddychovať na pláži v krátkom tričku a s knihou v ruke, tak je pre mňa prirodzené operovať za nepriateľskými líniami, v plnom Mjolnir brnení, v rukách s AR. Tak ako je pre Vás prirodzené prepínať skladby a počúvať obľúbenú hudbu, tak je pre mňa prirodzené stláčať spúšť a naslúchať zvuku svištiacich guliek a explodujúcich granátov. Rozprávate legendy o udatných Spartanoch zachraňujúcich životy civilistov no pre mňa sú veľkou neznámou veci ako čas trávený v kruhu blízkych, rodina...skrátka všetko, čomu Vy hovoríte bežný život. Môj svet je olemovaný bojovým senzorom, ukazovateľom štítu a počítadlom nábojov. Môj svet je vojna a smrť. Teraz už však viem, že tento osud mi patrí a inak to byť nemohlo. Na to, aby ste pochopili moje činy, nech už tieto slová číta ktokoľvek, si však budete musieť vypočuť celý môj príbeh.
Na svoj život sa nesťažujem. Aj ja som mal priateľov. Fred, Kelly, Linda...Sam. Existovalo medzi nami veľmi silné puto, ktoré rád nazývam priateľstvom. Našu náklonnosť sme si však nevyjadrovali slovami či kamarátskym potľapkaním po pleci. Kedysi dávno, bolo to ešte v časoch keď som aj ja mal skutočnú rodinu, som počul o príbehu o troch mušketieroch. Nečítal som ho, ale motto z tohto príbehu mi je známe. Všetci za jedného, jeden za všetkých. Tak to bolo aj s Modrým týmom. Naše priateľstvo sa prejavovalo na bojisku. Mohli sme sa spoľahnúť že jeden za druhého obetujeme svoj život. A potom tu bola Ona. Poznal som ju len niekoľko rokov, no stala sa najbližšou bytosťou, akú som spoznal za celý svoj život plný strelného prachu a tvárí, ktoré sa na okamih objavili a potom zasa zmizli v nemilosrdne sa otáčajúcich ozubených kolesách vojny. Vlastne nebola ani človek. Skrývalo sa v nej však viac ľudskosti než vo mne samotnom. Viem, že niekoľko myšlienok z toho nekonečného množstva operácií, ktoré každú sekundu vykonávala, bolo podobných ako tie moje terajšie. Krátko predtým, než z môjho života odišla, mi povedala: "Sľúb mi, že pred tým, než toto všetko skončí, zistíš, kto z nás je stroj." Tým že sa z môjho života stratila, spravila človeka zo mňa.
Neviem presne čo sa chystá, no bude to skúška ťažšia, než čokoľvek čomu ľudstvo čelilo doteraz. Viem však, kde mám hľadať odpovede. Vždy som to vedel. Doteraz som iba nasledoval rozkazy, no to teraz už nemôžem. Situácia sa zmenila a ja musím konať na vlastnú päsť. Stále existujú ľudia, ktorým môžem dôverovať, no momentálne je kohokoľvek kontaktovať príliš nebezpečné. Aby som však mohol čeliť tomu čo príde, potrebujem aj Ju. Viem, že bez nej to nedokážem. Netuším, či existuje v tej forme ako som ju poznal pred tým, ale viem, že stále tam niekde, v hlbinách nepriehľadnej starobylej siete, existuje. A musím splniť sľub. Vžďy dodržím svoj sľub, ikeď som na jej prosbu neodpovedal slovami. Verím, že kým sa k nej dostanem, na jej otázku nájdem odpoveď.
...
>>Koniec časti jedna
>>Odhlasujem z Databázy ONI
...
