Zobrazujú sa príspevky s označením funfiction. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením funfiction. Zobraziť všetky príspevky

sobota 17. augusta 2013

Spoveď: Časť druhá



 ...
>>Prihlasujem do ONI Databázy
>>Zložka utajených spisov
>>Sekcia: Projekt Spartan II
>>Subjekt: Poddôstojník John 117
>>Status: Dezertér, momentálne miesto pobytu neznáme, unesené vesmírne plavidlo typu  GA-TL1 Longsword spozorované na okraji priestoru ovládaného UNSC, neďaleko UNSC kolónie Dwarka zničenej počas konfliktu s Covenantom, viď príloha 1
>>Typ dokumentu: Rukopis
>>Miesto nálezu: Opustený Pelikán na medziplanetárnej stanici Mindoro, planéta Cascade
>>Časť dva
...

Vždy som túžil vyhrávať. A vždy sa mi to aj darilo. Túžba byť najlepší ma poháňala už od útleho veku. Spolu s mojimi rovesníkmi sme si ako deti obľúbili hru známu ako Kráľ vrchu. Išlo o to, aby ste sa dostali na neveľký vŕšok a udržali sa na ňom čo najdlhšie. Kráľ musel odolávať neustálemu nátlaku ostatných, ktorý sa snažili prebojovať na vŕšok. Hra to bola drsná a mnoho chlapcov na konci dňa skončilo s nepeknými odreninami a škrabancami. Z času na čas sa objavila aj zlomenina. Neprehral som ani raz. Rodičia ostatných chlapcov ma za to nenávideli a považovali ma za prachprostého, nespratného bitkára. Neúžil som nikomu ubližovať. Túžil som iba vyhrávať.

Po tej osudnej noci, keď som sa spolu s ďalším 74 deťmi ocitol na tajnom výcvikovom stredisku na planéte Reach,  sa mnohé zmenilo. Hra o víťazstvo sa zmenila v boj o víťazstvo. Rovesníkov zo susedstva ktorí sa ani zďaleka nemohli rovnať mojej fyzickej zdatnosti nahradili výnimočné deti. Výnimočný ako ja. Každý mal svoje prednosti. Kelly bola najrýchlejšia, Sam najsilnejší, Linda najtichšia...vyhrávať bolo oveľa ťažšie, ale to mi vyhovovalo. Motivovalo ma to byť stále lepší a lepší.

Mojich rodičov, ktorí sa snažili aby som sa nebezpečným hrám vyvaroval, nahradili iní, ktorí mi naopak pripravovali stále nové a viac nebezpečné hry. Aj keď som časom zistil, za akých podmienok sa projekt Spartan II vlastne začal. necítil som k doktorke Halseyovej nenávisť. Verím, že nikto z nás nič také k nej necítil. Napriek všetkému čo Halseyová kvôli projektu Spartan II spravila, som vedel, že za tou kamennou tvárou a prísnymi očami sa skrýva osoba, ktorá všetkých nás berie ako vlastné deti. V jej očiach som zavše zbadal čosi zvláštne, akoby starobylé. Ako by sa za škrupinou jej bytia skrýval ešte niekto iný. Pochvaly sme sa od nej, či niekoho iného, samozrejme nikdy nedočkali. Ale to nebolo treba. Najlepšou odmenou pre nás vždy bola dokonale zvládnutá úloha.

A potom tu bol Mendez. Za celý svoj život som nestretol tvrdšieho chlapa ako on. Nesprával sa k nám ako k deťom, ale ako k vojakom. K dospelým vojakom. Pôsobil dojmom že nič iné ako tréning kadetov nepozná. Isté však bolo, že v tom čo robí je najlepší. Bol by z neho skvelý Spartan. Po niekoľkých rokoch výcviku som mal možnosť sa s ním pár krát stretnúť aj mimo výcvikovej zóny a i keď by to o ňom určite nikto nepovedal, v tej vojnou ošľahanej a zjazvenej hrudi sa skrýva veľké srdce. Časom som prišiel na to, že mi bol ako druhým otcom. Kiežby som mu mohol ešte niekedy potriasť rukou.

Na slzy a spomienky nebol čas a len málo z nás podľahlo chvíľkovým návratom k časom, keď sme sa mohli považovať za bežné deti v bežných rodinách. Náš každodenný život vypĺňal tvrdý tréning, náuka o bojových taktikách a o samotnej histórii vojny. Ak by do učebne, v ktorej nám práve Deja vysvetľovala vojnové techniky Spartanov pri bitke o Thermopyl, vošiel nezaujatý pozorovateľ, určite by si v očiach každého z nás, mladých kandidátov na projekt Spartan II, všimol jasnú, vášnivú iskru. My sme sa pre túto úlohu narodili. Vedel som to už vtedy. Vedel som to už predtým, než som zistil, že za zrodom Spartanov nestojí len projekt ONI, ale desaťtisíce rokov plánovania. Plánovania na udalosť, ktorá sa nezadržateľne blíži.

...
>>Príloha 1



>>Koniec časti dva
>>Odhlasujem z Databázy ONI
...

piatok 26. júla 2013

Spoveď: Časť prvá


...
>>Prihlasujem do ONI Databázy
>>Zložka utajených spisov
>>Sekcia: Projekt Spartan II

>>Subjekt: Poddôstojník John 117
>>Status: Dezertér, momentálne miesto pobytu neznáme.

>>Typ dokumentu: Rukopis
>>Miesto nálezu: Opustený Pelikán na medziplanetárnej stanici Mindoro, planéta Cascade
>>Časť jedna
...

Tak ako je pre väčšinu ľudí prirodzené oddychovať na pláži v krátkom tričku a s knihou v ruke, tak je pre mňa prirodzené operovať za nepriateľskými líniami, v plnom Mjolnir brnení, v rukách s AR. Tak ako je pre Vás prirodzené prepínať skladby a počúvať obľúbenú hudbu, tak je pre mňa prirodzené stláčať spúšť a naslúchať zvuku svištiacich guliek a explodujúcich granátov. Rozprávate  legendy o udatných Spartanoch zachraňujúcich životy civilistov no pre mňa sú veľkou neznámou veci ako čas trávený v kruhu blízkych, rodina...skrátka všetko, čomu Vy hovoríte bežný život. Môj svet je olemovaný bojovým senzorom, ukazovateľom štítu a počítadlom nábojov. Môj svet je vojna a smrť. Teraz už však viem, že tento osud mi patrí a inak to byť nemohlo. Na to, aby ste pochopili moje činy, nech už tieto slová číta ktokoľvek, si však budete musieť vypočuť celý môj príbeh.

Na svoj život sa nesťažujem. Aj ja som mal priateľov. Fred, Kelly, Linda...Sam. Existovalo medzi nami veľmi silné puto, ktoré rád nazývam priateľstvom. Našu náklonnosť sme si však nevyjadrovali slovami či kamarátskym potľapkaním po pleci.  Kedysi dávno, bolo to ešte v časoch keď som aj ja mal skutočnú rodinu, som počul o príbehu o troch mušketieroch. Nečítal som ho, ale motto z tohto príbehu mi je známe. Všetci za jedného, jeden za všetkých. Tak to bolo aj s Modrým týmom. Naše priateľstvo sa prejavovalo na bojisku. Mohli sme sa spoľahnúť že jeden za druhého obetujeme svoj život. A potom tu bola Ona. Poznal som ju len niekoľko  rokov, no stala sa najbližšou bytosťou, akú som spoznal za celý svoj život plný strelného prachu a tvárí, ktoré sa na okamih objavili a potom zasa zmizli v nemilosrdne sa otáčajúcich ozubených kolesách vojny. Vlastne nebola ani človek. Skrývalo sa v nej však viac ľudskosti než vo mne samotnom. Viem, že niekoľko myšlienok z toho nekonečného množstva operácií, ktoré každú sekundu vykonávala, bolo podobných ako tie moje terajšie. Krátko predtým, než z môjho života odišla, mi povedala: "Sľúb mi, že pred tým, než toto všetko skončí, zistíš, kto z nás je stroj." Tým že sa z môjho života stratila, spravila človeka zo mňa.

Neviem presne čo sa chystá, no bude to skúška ťažšia, než čokoľvek čomu ľudstvo čelilo doteraz. Viem však, kde mám hľadať odpovede. Vždy som to vedel. Doteraz som iba nasledoval rozkazy, no to teraz už nemôžem. Situácia sa zmenila a ja musím konať na vlastnú päsť. Stále existujú ľudia, ktorým môžem dôverovať, no momentálne je kohokoľvek kontaktovať príliš nebezpečné. Aby som však mohol čeliť tomu čo príde, potrebujem aj Ju. Viem, že bez nej to nedokážem. Netuším, či existuje v tej forme ako som ju poznal pred tým, ale viem, že stále tam niekde, v hlbinách nepriehľadnej starobylej siete,  existuje. A musím splniť sľub. Vžďy dodržím svoj sľub, ikeď som na jej prosbu neodpovedal slovami. Verím, že  kým sa k nej dostanem, na jej otázku nájdem odpoveď.

...
>>Koniec časti jedna
>>Odhlasujem z Databázy ONI
...