Recenzia: Halo Silentium

"I now understand why humans smile. Forerunners have done all they can to banish smiles. Not all smiles are about greetings and joy. Some smile in shared pain."

Začalo to niekedy v roku 2011. Nikto nezostal nedotknutý, keď sa zahľadel na obzor. Fascinujúci pohľad na zužujúci sa pás lemujúci celú oblohu. Pozostatky dávnej civilizácie, ktorá sa vyparila nevedno kedy, nevedno kam a nevedno prečo. Otázky za otázkami, ktoré museli byť odsunuté na bok kôli bezprostrednému nebezpečenstvu. Mystéria obklopujúca forerunnerov bola hrami a knihami budovaná dlhých 10 rokov.

Greg Bear za pomoci 343i záhady okolo Forerunnerov vyriešil, objasnil a všetko uzavrel. Pokiaľ Cryptum bolo vstupom do neznámej histórie, Primordium pohľadom na úlohu ľudstva v dávnych dobách, Sillentium je odpoveďou na všetky otázky a fenomenálnym ukončením príbehu, ktorému Bungie vdýchlo život pred viac ako desaťročím.

Voľba Grega Beara, ako spisovateľa forerunnerskej kroniky bola šťastná tak veľmi ako nešťastná bola voľba Karen Travis pre Kilo 5 trilógiu. Tam kde Traviss zdĺhavo opisuje nedôležité a nezáživné detaily medziľudských vzťahov, tam Bear rozpútava starobylú bitku medzigalaktických rozmerov. Tam kde sa Traviss uzamyká na kajutách lodí, tam Bear opisuje krásy a temné zákutia pravekých civilizácií. Samozrejme, Halo nieje vždy len o epických bitkách, ale obrovský svet a epické udalosti boli z neho cítiť vždy a všade. To sa Traviss podarilo len z časti a to Bear zvládol dokonale. Vo všetkých Halo knihách prevláda militaristický spôsob rozprávania príbehu a Haloversu to sedí. Traviss zašla v tomto smere až príliš ďaleko a Bear, ten sa od tohto smeru odklonil úplne a z pod jeho pera vyšla skutočná klasická hviezdna opera.

  

"No more will.

No more freedom.

Nothing new but agonizing death and never good shall come of it.

We are the last of those who gave you breath and form, millons of years ago.

We are last of those your kind defied and ruthlesly destroyed.

We are the last Precursors.

And now we are legion"

Pri čítaní Sillentia som sa vrátil do dôb, keď som ako stredoškolák navštevoval mestskú kniźnicu. Jediná sekcia, ktorú som v tej dobe navštevoval bol regál so sci-fi. Bolo to v dobách ešte pred výbuchom sci-fi a fantasy paperbackov a na policiach tíško odpočívali velikáni klasickej sci-fi literatúry. Asimov, Verne, Clark, Herbert, Dick, Wells...a mnoho ďalších menej známych, alebo neznámych spisovateľov. Beara som v tej dobe ešte nepoznal, no svojím pokročilým vekom a takisto spôsobom akým píše, dokonale zapadá do kategórie, ktorú by sme mohli nazvať ako oldschoolové sci-fi. Táto skupina autorov rozpráva predovšetkým príbehy. Príbehy plné neznámych svetov, civilizácií, často krát podložené vedeckými faktami, viac zamerané na fantastické udalosti ako na planú akciu. Nerozprávali príbehy o neporaziteľných hrdinoch, ktorými by sme sa možno túžili stať, ale nútia nás zahľadieť sa na nočnú oblohu a zamyslieť sa nad tým, či v tých čiernych diaľavách existuje ešte niekto iný. Také je Silentium.

Bear priniesol s forerunnerskou ságou do Haloversa klasické sci-fi. Kreativita a jedinečný prístup mu však ani náhodou nechýba. Každá z troch kníh má jedinečný spôsob rozprávania. Cryptum bolo výletom do dávnej minulosti, ktorý nám predstavil forerunnerskú kultúru, ich spoločenský režim, či pradávne konflikty s ľudstvom. Primordium sa z medzihviezdnych priestorov zúžilo na jedinú lokáciu a široká paleta postáv zmenšila na pár opustených jedincov. Z galaktického konfliktu sa stalo putovanie malej skupinky. Silentium ponúka ďalší, odlišný prístup. Bear v knihe prestavuje novú kastu forerunnerov s názvom Katalóg (Catalogue), ktorého (neoznačujú sa ako jednotlivci) úlohou je zaznamenávať a zbierať informácie, ktoré môžu slúźiť na rôzne účely, napríklad aj ako dôkazy pri vyšetrovaní. Sillentium je za pomoci Katalógu písané formou spovedí hlavných postáv na samotnom sklonku forerunnerskej civilizácie plnom chaosu a beznádeje.

  

"The humans...Had they been willing to acnowlege their crimes, they would have made a great civilization, worthy to join our own. Bud they did not. I hope what remains of them, in your care, does not dissapoint you. My anger would then be impossible to control."

Spovedi všetkých dôležitých postáv, Ur Didact, Iso Didact, Librarian, Master Builder, vedú nielen k zaujímavým príbehom a obrovským odhaleniam, ale aj k prehĺbeniu postáv a vysvetleniu ich správania a činov, ktorých svedkami sme boli v predchádzajúcich dvoch knihách. Úplne nový pohľad čitateľ - Halo fanúšik, získava na celú forerunnerskú civilizáciu. Tých, ktorých sme v dobách pôvodnej Halo trilógie videli ako vznešených a spravodlivých ochrancov galaxie, vidíme teraz ako civilizáciu, ktorá je svojim správaním a činmi nielen viacej podobná tej ľudskej, ale predovšetkým odkrýva temnú minulosť, na ktorú by zabudli najradšej aj oni sami. Všetky odhalenia sa dozvedáme s náležitou pompézou a emóciami. Ak vám pri Primordiu občas klipkali oči a preskakovali ste strany, v Sillentiu budete hltať každé slovo a niektoré pasáže čítať znova a znova. Sillentium je monumentálny pád forerunnerskej civilizácie. Nikoho z nás by určite nenapadlo, že odpáleniu prstencov predchádzal tak dramatický a tragický príbeh.

Didact samotný je omnoho hlbšia, komplikovanejšia a hlavne tragickejšia postava ako obraz, pomocou ktorého sme ho spoznali v Halo 4 kampani. Terminály ukázali, že Didact raz bol vznešeným bojovníkom, ukázali z časti príbeh jeho minulosti no absolútne nevysvetlili, ako a prečo sa z neho stalo to krvichtivé monštrum, ktoré poznáme z hry. Vydanie Sillentia až po Halo 4 bol marketingový ťah, ktorý síce určite pomohol predaju knihy, no tak isto aj veľmi uškodil hre samotnej a potom predovšetkým hráčom, ktorí sa Haloversu naozaj venujú. Sillentium vrhá na Didacta úplne iné svetlo, jeho správanie sa absolútne odôvodňuje a mať knihu prečítanú ešte pred vydaním hry (vydanie bolo pôvodne naplánované pred Halo 4), zážitok z hry by bol ešte oveľa lepší. Halo 4 je bez Silentia, a kôli príslušnoti Silentia aj bez celej forerunnerskej ságy, neúplné.

"Everything it touches is afflicted with madness. It has touched me! I am myself mad !"

Viniť knihu či hru za rozhodnutia marketingového oddelenia Microsoftu by však bolo neférové. Sillentium je obrovským úspechom a to či už Grega Beara, ale aj 343i. A aj výhrou nás, Halo fanúšikov. Jedna etapa sa končí a ďalšia sa začína. Forerunnerská trilógia spoločne s Halo 4 sú začiatkom nového štartu série v rukách 343i. A i keď sa tento začiatok môže zdať trocha bolestivý, či nedokonalý, dôležité je to, źe bola vytvorená nová pôda pre ďalší rozvoj série. Bungie je preč a ľudia by konečne mali začať oceňovať ťažkú prácu 343, ktoré nielen formou kníh a príbehu ukazuje svoju zanietenosť. Ukazuje ju aj pomocou neustálej práce na multiplayerovej zložke série. Smer, ktorým v poslednej dobe kráčajú jasne ukazuje, že srdce toho čo nazývame Halo a v neposlednom rade my, komunita, sú pre nich nesmierne dôležité. Ak im v ich snahe pomôžeme, stačí len občasné vľúdne slovo, určite im ich preťažkú úlohu uľahčíme.

Silentium (a sním aj celá trilógia) je dielo, ktoré sa svojimi kvalitami vymyká  bežnej knižnej produkcii vychádzajúcej z herných predlôh. Nieje to len dielo ktoré docenia len fanúšikovia série, ale sci-fi epos, ktorý zaujme všetkých, ktorí majú radi kvalitné, klasické sci-fi. Pevne verím, že sa dočkáme od Grega Beara aj ďalšej knihy z Haloversa. Som presvedčený, že by to bol ďalší majsterštrik.